Vtedy, keď ťa život skúša, trápi,

zatni zuby, pevne dúfaj v lepšie časy.

Ťažké časy pre človeka slúškou sú,

keď ju zvládne, dopredu ho môžu posunúť.

BUde tak zrelším,

k iným ľuďom chápavejším, lepším.

O silu zvládnutím skúšky vôbec nepríde,

naopak väčšiu silu a bojovnosť v sebe nájde.

Bude potom osobnosťou, nielen osobou,

ktorá je tak potrebná dnešnou znechutenou spoločnosťou.

Keď je mi nanič a cítim sa tak

ako prázdny a opustený vrak

Keď neviem svetlo nájsť v temnote

a trocha zvuku v hluchote,

zájdem do lesa, trocha prejdem sa.

Vnímam krásu prírody,

ľuďmi nezasiahnutého sveta,

kochám sa nádherou a prechádzam sa.

Trhám tie najkrajšie, lúčne kvetiny,

balzamom mojej duše sú účinnými.

Sú tak rôzne a jedinečné,

v každej farbe a odtieni im to sekne.

Každý problém sa pri nich rozyplýva,

vtedy krásny pokoj, radosť zažívam.

Keď som však doma zavretá,

necítim sa šťastná a som znechutená zo sveta,

siahnem po lieku ďalšom. účinnom,

po hudbe, ktorá je môjho života verným priateľom.

Vnímmam tóny, krásne zvuky,

prebúdzajú sa vo mne zabudnuté emócie, city.

Dokonca aj snívať vtedy viem,

a na tú krásnu chvíľu rozptýlim sa, relaxujem.

Občas sa mi chce aj hlavou zatriasť,

a mojím nohám by bolo najlepšie skackať.

Inokedy zasa precitnem,

znova ako bezbranné dieťa plakať smiem,

Objavujem spolu s krásnymi tónmi

aj moje zabudnuté stránky, zbrane, sily,

znova sa mi chce žiť,

aj svetlo v tme viem objaviť,

sama sebou zas s radosťou smiem byť.

Bože ďakujem nekonečne za dar prírody a hudby,

sú to Tvoje nesmoerné raodsti a energie plné výtvori.

Býva ťažko a aj tvrdo v živote,

človeku sa však stále musí chcieť.

Musí vôľu v sebe pevnú mať,

ani v ťažkostiach sa nesmie vzdať.

Ale veriť, dúfať musí,

že svet bude zajtra lepší,krajší.

To sa dá tak, keď sa o to sám pokúsi,

keď sa usmeje a optimizmus, nádej ukáže aj cez slzy.

Úsmev na tvári,

duša plná sily,

takto dokážeme divy.

Kto to dokáže,

ten temnotu života premôže.

Bude svietiť, žiariť iným,

príkladom nádeje im bude živým.

Ach, vzácni sú takíto ľudia,

rešpekt a obdiv, nielen u mňa budia.

Takýchto svet potrebuje nutne,

aby sme žili v spokojnosti, láske.

Prechádzame sa týmto svetom,

rôzne duš zahalené rôznym telom.

Kráčame priamo i blúdime,

niekedy sa nám vodí lepšie, inokedy nie.

Pri našom putovaní sa navzájom stretáme,

do cesty života si navzájom vchádzame.

Občas prinesieme kúsok svetla do púte inému,

občas mu však ponúkneme trápenie a tmu.

Občas nás niekto posunie dopredu,

ponúkne svoju ochotu, čas aj radu.

Niekto nám zas cestu zamúti,

krivé chodníčky nám ukáže či nanúti.

No je to už na tejto Zemi tak,

aj tak sa stane vždy len to, čo sa má stať.

Pokoj, sloboda, radosť, pochopenie,

to je túžba, čo v každej duši tkvie.

Prekážok je však k tomu mnoho.

Šťastný je ten, čo pocíti na tomto svete takéto blaho.

Sloboda od každučkého utrpenia,

od každučkého zla a číra radosť, nekonečná.

To nie je dar Zeme, materiálna,

ale úžasný dar neba.

Je to však stav, ktorý by si mala duša vedieť, aj keď nedokonale, privodiť už tu, na tejto Zemi,

a tak nielen sebe, ale aj duše ďalšie oslobodzovať od materiálna a zla, trpkosti.

Ukázať cestu duchovnej krásy, pokoja, radosti.

Veď cesta neba začína púťou pozemskou.

Ach, kiežby sme ju všetci našli a vytešovali sa raz večnou slobodou,

nádherou, radosťou.

Máme problém, nie je malý

a útočí z každej strany.

Necítime totiž nikdy spokojnosť,

stále máme pocit, že niečoho nemáme dosť.

Chtíč, ten prenikavý nepokojný hlas v nás,

takmer stále prenasleduje nás.

Závisť je spoločník stály, porovnáva hrúbkú peňaženky,majetky i šperky.

Stále zvádza, otravuje,

lakomstvu, nečestnsoti, ba aj krádežám cestu pripravuje.

Myseľ necíti pokoj, nevie sa radovať,

pretože stále chce niečo noví mať.

A len čo už prachy či statky má, tak sa aj tak neuspokojí,

že má ešte málo,mu povorný chtíč hovorí.

Reklamy v telke, letáky a billboardy

zneužívajú túto slabosť ľudí,

lákajú, chvália, kadečo ospevujú.

Snažia sa chtíča prebudiť.

Ah, aký je šťastný, ten čo má málo

a je stým spokojný a na viacej nerobí si nárok.

Krásne sú srdcia spokojné,

ich krásou je, že sú skormné.

Ich skromnosť ich  robí slobodnými,

preto sú potom peknými a užitočnými.

Vedia sa ľahšie otvoriť,

keď v nich nebýva závisť či chtíč.

Ach, nádherné sú srdcia napleneé láskou a pravými hodnotami.

Slobodné sú od materializmu, sú v tomto bahne skvostmi a perlami.

Ďakujem vám, nohy moje, že ma nosíte.

Som rada, oči moje ,že dobre vidíte,

uši moje, že počujete,

ruky moje, že aspoň trocha pracujete.

Pľúca moje, super, že dýchate,

srdce moje, že mi biješ.

Prepáč, telo moje drahé,

že som sa o teba lepšie nestarala,

že som ti nechtiac veľmi ubližovala a tak som ťa urážala.

Odpusť mi prosím ťa,

už viac si budem vážiť ťa.

Cítila som sa byť lepšia než iní,

múdrejšia, šikovnejšia.

Mala som pocit nadradenia.

Myslela som si, že všetko dokážem,

že si budem žiť ako chcem.

Nechcela som prijať názory cudzie nikdy za svoje,

neverila som im, mala som na všetko vlastné postoje.

Viedla som si svoju cestu čudnú, hrboľatú,

nevšímajúc si vlastnú škodu a skazu.

Múdra?Ale kdeže!To boli mpje pyšné názory.

Mysliac si, že všetko ovládam, zvládam,

nevidela som, že do priekopy padám.

Slepá, hluchá pred všetkým,

trápila som najbĺižších.

Nezodpovedná a tvrdohlavá,

ach, bola som hlúpa hlava.

Myslela som, že sama všetko najlepšie viem,

že žaidne rady nepotrebujem.

Robila som však veľké chyby,

bola som na ceste samu seba zničiť.

Nevedela som si to však priznať  sama pred sebou,

až kým som sa neocitla na dne samotnom.

Teraz som  pokrená,veru plne si to zaslúžim,

túto trpkosť teraz riadne zakúsim.

Na smiech a pohoršenie som mnohým,

dlho potrvá kým si zas rešpekt a uznanie vyslúžim.

Je to však môj údel a kríž môj,

je to veľký boj

proti svojej pýche a zlým chodníčkom a zvykom.

No putovať chcem za svetlom

a lepším, krajším životom.

Hej, ty človiečik postmodernej éry,

neľahký je tvoj život celý.

Šťastným chceš byť, to je jasné a prirodzené,

no tvoje chodníčky k naplneniu zmyslu života sú tŕnisté a zanesené.

Hľadáš pokoj a slobodu,

no často nenachádzaš vhodnú úrodu.

Hľadáš si priateľov a duše spriaznené,

no nachádzaš tváre zamračené.

Čakáš trocha záujmu a pochopenia,

no nájdeš ignoráciu a výraz znechutenia.

Túlaš sa ty, túlaš po tom svete,

poleno osamelosti sa ti pod nohy pletie.

Hľadáš úsmev, radosť, doboroprajnosť,

no vidíš samú faloš, egoizmus, zlosť.

Túžiš po úprimnom rozhovore,

no na to už nie sú ľudia,ale stroje.

Internet, mobil, telka sú tu na to.

Nepáči sa ti to, však?

Ach, veru pravdu máš.

Veď si predsa viac než technika,

si bytosť skutočná, živá.

Máš telo a aj dušu,

ktorá hľadá slobodu.

Trápi sa, keď hmotnému svetu otrokom mš byť,

ona chce lásku, naplnenie zažiť.

Radčšej sa pokús svoj život k lepšiemu zmeniť.

Vypni telku, počítač,

chvíľku tichu načúvaj.

Miesto obchodných centier sa prírodou prechádzaj.

Okoloidúcim i tým biednym, zamračeným úsmev rozdávaj.

Skús byť človekom, ktorý si druhého vypočuje,

kotrý ho pri probléme od seba neodbije.

Pokús sa urobiť radosť niekomu,

ulahodíš tak i srdiečku svojmu.

Je to cesta, ktorou môžeš ísť,

keď máš odvahu a trendu sa zbúriš.

Potom budeš mať život krajší,

jednoduchší, čiže slobodnejší.

Môžeš začať hneď teraz tmu farbou natierať.

Svojou malou revolúciou

ukázať môžeš príklad novým rebelom.

Dnes je deň Sárkiných narodenín,

mamina ju chce potešiť pekným prekvapením.

3 dni už zháňa tú správnu hračku,

z obchodu vchádza do obchodu.

Je už z toho celá zúfalá,

veď Sárka už takmer všetky možné hračky má.

A či sa jej bude páčiť?

Či ju o zem nešmarí?

To by bola potom zbytočná strata peňazí.

Preto bezradná Sárkina mamina skočí po radu za kamarátkov,

ktorá má rovnako staré dievčatko.

Táto pani jej dá radu nečakanú,no vzácnu:

,,Nekupuj žaidnu hračku pre Sárku."

Dovedie ju k myšlienke, ktrú prijme za svoju:

spoločne strávený čas je správny darček pre dcéru.

Veď koľko času zabíja nakupovaním a stále sa za všetkým naháňaním?

Nečudo, že Sárka o zem hračky háďže,

ukazuje tak svoj protest mame.

Nechýba jej totiž žiadna nová hračka,

ale mamina prítomnosť a hrejivá láska.

Nechcem ísť relaxovať na drahú dovolenku,

chcem sa iba posadiť na lavičku v peknom parku.

Nechcem ísť na nákup do supermarketu,

túžim si ísť pozrieť krásnu záhradu.

Netúžim po drahej kytici,

milšie sú mi lúčne kvetinky.

Nemám prianie nakupovať vo veľkom obchodnom centre,

lepšie mi bodne pokojná prechádzka po lese.

Nechcem počúvať hlúpe rádio.

Túžim po rozhovore s dobrým človekom.

Netúžim sledovať životy iných v televízii,

radčšej si chcem ten svoj hodnotne prežiť celý.

Nechcem ovládať v kuse len mobil a počítač

a kadejaké klávesy a gombíky stískať.

Radčšej chcem trocha radosti,úsmevu a spoločnosti.

Nechcem hmotný dar od nikoho,

lepšie mi padne milé slovo.

Proste ma to už vôbec nebaví,

napĺňanie života šťastím nepravým.

Ľudia sú ako stroje, roboty,

srdce však majú plné prázdnoty.

Skúpi sú na kúsok svojho času,na štipku svojho srdca pre iného,

sú plná samoty a sebectva zlého.